Prečo sa komunizmus už mladej generácie „netýka“.

Autor: Juraj Dučák | 21.11.2013 o 11:16 | (upravené 21.11.2013 o 11:33) Karma článku: 6,29 | Prečítané:  284x

K napísaniu tohoto blogu ma inšpirovalo video November ´89: Druhá generácia, konkrétne časť, kde Fedor Gál vysvetľuje, že mladí už vôbec nevedia pochopiť ducha tej doby a tam som si znova uvedomil ten priepastný rozdiel vo vnímaní komunizmu medzi generáciami.

 

Pri páde komunizmu som mal osem rokov a v podstate sa poriadne neviem zaradiť ani do jednej skupiny, teda ani do tzv. starej ani do tzv. novej generácie, hoci bližšie mám k tej generácii, ktorá si komunizmus naplno prežila. Pamätám si, ako sme už ako vysokoškoláci okolo roku 2002 navštívili náš gympel a títo študenti nám už vtedy boli  akýmsi spôsobom úplne vzdialení a to sme končili v roku 1999.

Po skončení prvej vysokej školy som pár rokov pracoval, ale potom som sa rozhodol znova študovať a dokončiť druhú vysokú školu, ktorú som ešte počas štúdia na prvej výške začal, ale po roku som vtedy odišiel. Bol rok 2010 a tentokrát boli moji spolužiaci odomňa v priemere o desať rokov mladší a bolo mi jasné, že som „inde" ako oni. Učitelia boli v podstate takí, akých som ich zažil ja, ale vzťah učiteľ študent bol už akoby na inej úrovni.

Bol tam jeden profesor, ktorého som si fakt vážil a jeho prednášky som mal veľmi rád a hovoril naozaj veľa zaujímavých vecí a bolo jednoducho vidno, že je naozaj odborník vo svojom obore. Toho istého profesora som zažil aj s odstupmi rokov a tentokrát som ho videl úplne ináč. Bol vyslovene naštvaný a na prednáškach nadával na študentov. Jeho hnev bola ale taká zmes zlosti a bezmocnosti. Nepozeralo sa mi na to dobre a vedel som, že ho štve hlavne to, že už akoby stratil vážnosť u študentov a tiež vedenie školy akoby vôbec nemalo záujem o jeho vedomosti. Bolo vidno, že ho štve, že celý život bol zaslúžene uznávaný a naozaj odborník a teraz na staré kolená, akoby si to už nikto nevážil. Možno ho najviac štvalo, že si nevedel nájsť cestu k študentom, možno ho štvalo, že dnešné školstvo je nastavené na veľmi povrchné vedomosti. Pamätám si, aj že písomné prijímačky boli vtedy možno fakt aj 10 krát náročnejšie ako teraz. Teraz to bol fakt len taký veľmi jednoduchý test a veľa uchádzačov s ním malo aj tak problém a to sa vlasnte všetko odrážalo na kvalite študentov. Vážne to bola kvalitatívne bieda, aj preto som po ukončení bc odišiel. Ale to už odbáčam.

Na tejto škole som teda veľmi dobre mohol vnímať  tento generačný rozdiel a keďže som sa akosi nevedel zaradiť ani do jednej skupiny, mohol som to vnímať cekom s nadhľadom. Ja som tie komunistické boľačky vedel celkom dobre pochopiť, ale bolo pre mňa nové, že moji spolužiaci sú týmto už úplne nezaťažení a musím úprimne povedať, že som im tento luxus závidel a chcel som sa dostať skôr na tú ich úroveň „komunistického nevedomia".

Niektorí učitelia, hlavne tí starší mali skoro na každej hodine nejaké poznámky ku starému režimu a hovorili, ako to bolo kedysi. Bola v tom ale veľká nevyrovnanosť a to ma na nich dráždilo, ako si nosia túto svoju bolesť so sebov, ale nie sú schopní sa s ňou vyrovnať. Doslova som mal často pocit, že až zamorujú a otravujú prostredie a prenášajú do školy svoje nevyriešené účty z minulosti. Verím, že z desivej minulosti a verím a viem pochopiť aj to, že v tom čase veľa vecí naozaj nešlo vybojovať. Jednoducho, išlo fakt o život, ak ste napríklad chceli emigrovať plus milión iných absurdít a celá atmosféra atď. Dnes nepredstaviteľné, vtedy „normálne".

Všimol som, ako títo učitelia potrebujú akési pochopenie, možno bolo pre nich tažké vidieť, o čo všetko ich komunistický režim obral a možno niektorých mrzeli aj možnosti, ktoré za svojích mladých časov nemali. Tiež som sa vtedy zamýšľal nad touto priepasťou a jednoznačne sympatickejší mi bol ten nezaťažený prístup mojich mladších spolužiakov. Vedel som, že nie som ako oni a hoci som komunizmus zažil len ako dieťa, čiže to nezasiahlo môj dospelý život, štvalo ma, že mám bližšie k tým, čo to prežili a k tomu všetkému v podstate nepatrím ani k jedným. Čítal som si v tom čase aj nejaké blogy o tom, ako je (môj) ročník, teda okolo roku narodenia 1980 tzv. stratená generácia, ale nechcel som si pripustiť, že mám túto nálepku nosiť celý život. Ale o tom možno v ďalšom blogu.

Raz ma jeden učiteľ, čo nám prednášal psychológiu už tak naštval tým svojim zúfalstvom, že som mu napísal dosť úprimný mail až mi potom povedal, že skoro spadol zo stoličky, keď to čítal. Bol to taký proste správňak, študenti ho mali radi, ale bol jeden z tých, ktorého komunizmus stále riadne zožieral a ničil si tým vlasnte ešte aj teraz život. Staršia generácia bola jednoznačne poznačená a akoby ich štvalo, že vlastne nemajú mladým čo odovzdávať, pretože sami to nemali možnosť za tej doby získať. Smutné, ale to predsa neznamená, že toto je koniec príbehu. Pokiaľ nie je happyend, ešte nie je koniec.

Došiel som k záveru, že generácia, ktorá prežila komunizmus je taká vzdialená dnešnej mladej generácii preto, že komunizmus je „záležitosť" komunistickej generácie a tá má s ním stále nevybavené účty. Zažili  absurdnú dobu a v tých časoch naozaj nebolo možné vecami výrazne pohnúť, pretože ako jednotlivec ste mohli byť v menej republiky zastrelený, alebo ako celý národ tvrdo potlačený sovietskou armádou a iné lahôdky by sa dali určite nájsť. Možno tých pár rokov, čo som v komunizme žil mi dovoľuje túto absurditu ešte chápať a tým pádom byť akoby tiež jej súčasťou a mojou úlohou je tiež sa s ňou nejakým spôsobom vyrovnávať. Tí „nezasiahnutí" sú akoby méta, ktorú by som chcel dosiahnuť. Tá nezaťaženosť je fakt luxusná.

Niekedy mám dojem a rád by som sa mýlil, že staršie ročníky akoby donekonečna čakajú na to, že zločiny komunizmu budú niekým tam hore (naším súdnictvom :DDD) potrestané, že niekto za nich vybojuje ich vnútorný pokoj a pomôže sa im so všetkýmmi neprávosťami tej doby vyrovnať. Možno čakajú, že ak mladí pochopia, aké to vtedy bolo, pomôže im to vyrovnať sa so všetkým, čo so sebov vlečú. Myslím si ale, že mladí pochopia, až keď sa s tým starší vyrovnajú a až potom im o tom budú rozprávať.  Priblížia sa im jedine tak, keď si každý začne riešiť svoj osobný príbeh sám a vyrovná sa so všetkým, čo bolo. Že sa to ľahko píše? Áno, rozhodne je to ťažšie vykonať ako napísať a môže to byť záležitosť aj niekoľkých rokov. Nikto sa ale nemôže vo svojom živote pohnúť ďalej, kým si nevyrieši svoju osobnú minulosť. Zločiny komunizmu, to sú milióny mikropríbehov a nespravodlivostí, ktoré sú stále otvorené a nedoriešené.

Samozrejme, vnímam snahy o vyrovnanie sa, ale k skutočnému vyrovnaniu akoby nedochádzalo. Človek jednoducho nie je s minulosťou vyrovnaný, keď o nej hovorí s bolesťou v hlase a čaká, že niekto ho toho bremena zbaví. Je to bremeno, ktoré si táto generácia nesie a veci sa nepohnú, kým sa každý sám nezačne angažovať vo vyrovnaní sa so svojim osobným príbehom. Len tak je podľa mňa skutočne možné sa s komunizmom v celej spoločnosti naozaj vysporiadať. Treba hlavne konečne začať od seba, aby sa veci mohli pohnúť a rozbehnúť. Na vysokých miestach sú stále komunisti, možno v novom šate, ale so starodobými praktikami z minulosti a tam dole sú stále tí, čo im to všetko dovoľujú presne ako za starých čias. A po príklady možno netreba chodiť ani do vysokej politiky, možno si stačí pozrieť vzťah dekan vs. učitelia a podobne. Vyrovnávať sa s tým môže začať každý aj v tomto momente, čakať v hĺbke srdca zatrpknutý na spravodlivosť hoci aj do konca života.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Učiteľ, ktorý sa rád hral. Ako sa Milan Reindl stal dizajnérom Lego Technic

Nevyštudoval techniku ani dizajn. Napriek tomu sa stal jedným z jedenástich dizajnérov Lego Technic. Len vďaka tomu, že si rád z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.

SVET

Výbuchy pri štadióne v Istanbule zabili najmenej 13 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.


Už ste čítali?